Úplne „najlepšie“ je, keď sa vám stretnú takéto situácie: 1. po hádam štvrťstoročí písania recenzií definitívne cítite, že máte problém vymyslieť o tých kapelách, obzvlášť v preferovaných žánroch, niečo nové, aby ste sa neopakovali. Žánre sú stále v poriadku, kvalitné albumy vychádzajú aj tridsať a viac rokov od ich vzniku, len vo vašej studni recenzentskej inšpirácie vedro škriabe o dno. 2. Stabilne dobrá až výborná skupina vydá svoj nový album. Je na ňom všetko ako treba, chytľavý, počuteľne so srdcom stvorený a vypracovaný, ale inak by ste na jeho adresu mohli prepastovať svoju recenziu na predošlý.
Vo veľkej miere by sa takto dalo pristúpiť aj k novinke floridskej obsidiánovej čepele smrti HATE ETERNAL. Sopečné sklo sa sem hodí ostrosťou aj farebne, hudba, za ktorou je v prvom rade tvorivý génius Erika Rutana, nemilosrdne reže a je ponuro dymovo čierna. Tri roky starý album „Infernus“ bol vybrúsený drahokam a novinkový „Upon Desolate Sands“, v poradí siedmy dlhohrajúci kus z vyhne HE, naň veľmi plynulo nadväzuje. Úprimne povedané, jedinou zmenou u trojice majstrov kovu smrti s čertovským kopytom je tá na poste bubeníka, Chasona Westmorelanda vystriedal nemecký tlčmajster Hannes Grossmann (známy napr. z NECROPHAGIST, OBSCURA, ALKALOID, najnovšie aj u TRIPTYKON).
Kvalitného bicmena nahradil ďalší talent, spoľahlivý pri priamočiarom hraní rovnako ako pri tom technicky vyšperkovanom, to nie je málo a ani to nie je všetko, čo novinka HATE ETERNAL ponúka. „Upon Desolate Sandes“ je výborný album, na ktorom je všetko, za čo máme Erikovu tvorbu radi. V zásade klasický americký death metal, čerpajúci niekedy až z odkazu prelomu 80. a 90. rokov, so silnou stopou MORBID ANGEL, ktorá je pri „peklárskom“ kove smrti zámorského strihu v podstate povinnou výbavou. (Pripomínať fakt, že Erik prispel svojím vkladom na dva albumy legendy najlegendovatejšej je zaiste nosením dreva do lesa.) Vysoké rýchlosti a atmosféra, temná, vážna, deathmetalová víchrica prinášajúca popol skazy a v ňom ukryté dramatické harmónie.
Náklepy, o tom HATE ETERNAL boli a sú, ale tak ako predtým aj dnes ich oživujú voľnejšími, napriek drvivosti až náladovými momentmi a melodikou, ktorá opäť nepozná ostych a v tých správnych chvíľach vystúpi do popredia, aby sme si mohli vychutnať a uznať jej takpovediac až umelecké prevedenie. Nálož melodických sól, i takých, ktoré kvília ako meluzína nad spustošenou krajinou. Ponuré príbehy textov prednáša kvalitný štýlový vokál, balansujúci na skôr elastickej ako krehkej hranici mohutného bojovného revu a zlovestného mručania v hĺbkach. Apokalyptická búrka s občasnými zábleskami, ktorých svetlo je však zlovestné, to všetko zahalené do produkcie, ktorá mi pre tento štýl naozaj sedí, nie je plochá, skôr mierne hlbšia, a v prvom rade neznie umelo. Stačí toto na ďalší riadne vydarený album špičkovej deathmetalovej klasiky? Mne rozhodne áno.